Zdeněk Košler a Slovenská filharmónia
14.03.2015 01:32
Dirigent Zdeněk Košler sa spolu s orchestrom Slovenskej filharmónie
predstavil prvý krát slovenskému publiku dňa 7. mája 1969. V rámci festivalového
koncertu Bratislavských hudobných slávností zaznel Modrý Vták Jaroslava Křičku,
Beethovenov husľový koncert D dur (sólista Josef Suk) a 5. symfónia Sergeja
Prokofieva. Úspešným koncertom bola zahájená dlhoročná spolupráca tohto
výnimočného umelca s prvým slovenským orchestrálnym telesom, ktorá trvala až do
roku 1995.
Keď som sa rozprával s členmi orchestra Slovenskej filharmónie o ére
pôsobenia dirigenta Zdeňka Košlera, spomínali aj na prácu ďalších českých
dirigentov (Václava Neumanna, Libora Peška...). Títo boli spolu so Zdeňkom
Košlerom predstaviteľmi českej dirigentskej školy, ktorá sa vyznačovala detailnou
prácou s orchestrom počas skúšok. Členovia orchestra tiež spomínajú na vzájomné
korektné vzťahy s dirigentom Košlerom, ktoré dávajú do súvislosti s jeho formálnym
vystupovaním a nepripúšťaním si hudobníkov k telu. „U orchestru si uměl zjednat
respekt zejména svým noblesním chováním, podepřeným fantastickou pamětí
a sluchem,“ vraví Miroslav Košler. Marta Braunsteinerová spomína Košlerov spôsob
práce s orchestrom: „Pracoval hlavne s dynamikou – trval na drobných dynamických
zmenách ako sú mp, mf... Pokiaľ išlo o problémy s intonáciou, tak tie neriešil. Vždy
vyzval orchester, aby si intonáciu urobil sám. Všetci naraz spozorneli a začali sa o to
starať. Nerobil delené skúšky, lebo chcel, aby sa hráč hneď od počiatku „našiel“ vo
zvuku celého orchestra. Pred koncertom, ale i premiérou v opere si zvykol brávať
orchestrálne party jednotlivých nástrojov domov. Jeho gesto bolo tak čitateľné, že
keby sa čokoľvek stalo, tak bolo možné sa zorientovať hneď. To bola Dědečkova
metóda.“
Vtedajšie časté pôsobenie dirigenta Zdeňka Košlera na pôde Slovenskej
filharmónie viedlo k tomu, že ju sprevádzal aj na zahraničných zájazdoch. Zaiste
i vďaka nemu sa SF dostala tri razy do Japonska, Nemecka a do ďalších krajín.
Určite príjemnou skutočnosťou pre dirigenta Košlera bol aj fakt, že na rozdiel od
jeho zájazdov s Českou filharmóniou bol počas turné na poste „hlavného dirigenta“
a tak dirigoval prvý slovenský orchester na najvýznamnejších japonských pódiách.
Na spoluprácu s orchestrom SF a cesty do Japonska spomína aj dirigent Košler:
„Opakované pozvania od SF dokazujú, že ma tu radi vidia. A tak i ja sa k tomuto
orchestru rád vraciam. Pretože je to radosť dirigovať orchester, ktorý hrá na vysokej
profesionálnej úrovni a neskrýva, že hrá rád. Koncerty v Japonsku mali taký úspech,
že po ich skončení sa Japonci nahrnuli k pódiu a svojim aplausom nechceli dovoliť
orchestru odísť.“ (SLABÁ, M., 1988.)
Zdeněk Košler si dával mimoriadne záležať aj na dramaturgii koncertov.
Ochrannú ruku držal najmä nad zájazdovými koncertami. Poukazuje na to výňatok
jeho korešpondencie so Slovenskou filharmóniou:
„… Protože zájezd je věc namáhavá, není dobře zařazovat díla technicky
příliš náročná, event. háklivá. Na druhé straně je dobře mít tam dílo, které budí
respekt, je sice náročné, ale nikoli nebezpečné nástrojově technickými záludnostmi,
které se v namáhavých podmínkách projeví kiksy, kanárky a podobnými
nemravnostmi,“ píše Zdeněk Košler v liste z 12. februára 1979 adresovanom
Slovenskej filharmónii.
Košlerov osobitý záujem o orchester Slovenskej filharmónie u mnohých
vyvoláva otázku, prečo sa Zdeněk Košler nestal šéfdirigentom Slovenskej
filharmónie. V tejto súvislosti treba poznamenať, že v kuloároch sa o tejto
myšlienke za čias Košlerovho pôsobenia živo diskutovalo. Dokonca veci zašli až tak
ďaleko, že Ladislav Mokrý, vtedajší riaditeľ filharmónie, Košlerovi ponuku na
šéfovský post dal – vraj si aj spolu otvorili šampaňské a dohodli sa na Košlerovom
nástupe od sezóny 1984/1985. Napokon sa tak ale z neznámych príčin neudialo.
S orchestrom Slovenskej filharmónie realizoval Zdeněk Košler tiež
úctyhodné množstvo rozhlasových i televíznych nahrávok. Prvou z nich bola
Berliozova Fantastická symfónia. Jej realizácia bola poznačená nezhodami
s režisérom, preto sa nahrávalo pomerne dlho. Jedným z vysokocenených záznamov
bola nahrávka Smetanovej Mej vlasti. Anton Viskup, vtedajší člen orchestra,
spomína na zákulisie nahrávania: „Smetanova Má vlast bola taký malý
„trucpodnik“. Košler veľmi chcel nahrať Mou vlast s Českou filharmóniou.
Supraphon mal už ale veľa nahrávok tohto symfonického cyklu a tak nejavil záujem
o ďalšie. Košler vtedy vytvoril znamenité umelecké dielo, ktoré prinieslo Slovenskej
filharmónii a jemu samotnému množstvo ocenení a uznania.“ Poďme sa pozrieť na
túto nahrávku podrobnejšie.
Košler si dal za cieľ pripraviť nahrávku tak, aby čo najviac zodpovedala
predpokladanému zámeru autora, využívajuc na to rozhlasovú techniku a teda
možnosť balansovať s dynamikou jednotlivých nástrojov. Celá nahrávka je
v znamení maximálne dôslednej práce s dynamikou a dôkladného frázovania, ktoré
je v každom momente mimoriadne zreteľné. Hneď od úvodného nástupu harfy vo
„Vyšehrade“ je cítiť veľký pokoj a vyrovnanosť. Celá báseň sa nesie vo voľnejšom
tempe, dokonca „Skáza Vyšehradu“, ktorá sa obvykle interpretuje „piú mosso“, tu
zostáva v pôvodnom tempe. Tento moment však zapadá do celkovej Košlerovej
koncepcie časti, ktorá pokračuje vo veľmi voľnom tempe až do konca. Ani vo
„Vltave“ sa Košler nenechal zlákať sústavným preferovaním témy, ale detailne sa
zaoberal vnútornou kresbou partitúry. Napríklad vo „Svätojánskych prúdoch“
nenechal dominovať pikolu, ale začlenil ju do zvuku celého orchestra, no zároveň
bola jasne počuteľná. Podobne vyvážil aj zvuk trúbky v záverečnom motíve
„Vyšehradu“, ktorý často dirigenti vynášajú ponad celý orchester. Toto nastavenie
dovoľuje poslucháčovi sústrediť sa na vnímanie celej predpísanej faktúry. „Šárku“
poňal Košler viac racionálne, ako emotívne. Pozitívne sa to podpísalo hneď
v prvých taktoch básne, kde sa vyhol prílišnej agogike, čo prispelo k spádu celej
úvodnej oblasti. Prekvapivo málo kontrastne pôsobia plechové dychové nástroje
v záverečnej časti „frenetico“, ktoré nedosahujú veľkej údernosti vo vzťahu k ostro
frázovaným sláčikovým nástrojom. Báseň „Z českých luhů a hájů” sa nesie
v znamení pregnantnej interpretácie fugáta. Na nahrávke je jasne počuteľný každý
oblúčik. Presnosť frázovania ešte lepšie vyniká vo voľnejšom tempe, ktoré Košler
zvolil pre celú časť. „Tábor“ začína s obrovským napätím aj vďaka sláčikovému
doprovodu k fragmentu z chorálu „Kdož jsú Boží bojovníci“, kde dal Košler pozor
na to, aby akcenty, ktoré Smetana predpísal, neboli prehnané a boli tak nositeľom
dramatického napätia. V „grandioso tutti“ miestach je zvuk orchestra dokonale
vyvážený, miestami pripomína až zvuk organa, čím podčiarkuje chorálový pôvod
hlavnej témy. Záverečné „piú animato“ ponecháva Košler v pôvodnom tempe
a diminuendo zahajuje skôr, ako je predpis v partitúre, aby tak pripravil epochálny
záver časti. V záverečnej časti cyklu symfonických básní, „Blaníku“, Košler opäť
bezozvyšku využíva všetky možnosti Smetanovej partitúry, aby pomocou jemných
dynamických odtieňov a tempových kontrastov dosiahol svoj cieľ a vzdal tak hold
českému majstrovi symfonickej hudby, Bedřichovi Smetanovi. Na škodu snáď je len
to, že dodnes táto znamenitá nahrávka zo zaniknutého vydavateľstva Opus
nedosiahla masové rozšírenie na CD a k vypočutiu je v našich končinách už len
v súkromných zbierkach či niektorých verejných knižniciach. Tunajší región som
špecifikoval zámerne, keďže nahrávku po jej vzniku prevzali tiež Japonci
a v masovom náklade ju vydali na magnetofónových kazetách. Myslím si, že jej
rozšírenie u nás by vďaka jej jedinečnosti a originálenj koncepcii dirigena bolo
vhodným doplnením mozajky slávnych prevedení Smetanovho cyklu.
Zdeněk Košler sa stal jedným z troch svetových dirigentov (údaj relevantný
k roku 1996), ktorí nahrali komplet Dvořákových symfónii (spolu s Václavom
Neumannom a Istvánom Kertézsom). Nahrávka vznikla pre bratislavský Opus, s
orchestrom Slovenskej filharmónie.
Ďalším úspešným počinom bola nahrávka Mozartových operných predohier,
ako aj kolekcia jeho symfónií. Nahrávky sú pozitívne hodnotené najmä vďaka
precíznosti, štýlovej čistote a vyrovnanosti. Z kolekcií treba tiež spomenúť súbor
Schubertových symfónií (2,5,6,7,8), ako aj vysoko cenené nahrávky slovenskej
hudby (napr. Suchoňova Baladická suita, či Metamorfózy). Košler nahral so
Slovenskou filharmóniou tiež veľké množstvo Dvořákových diel, medzi inými aj
Slovanské tance. Nahrávka sa vyznačuje bohatou farebnosťou, ako aj výraznými
dynamickými odtieňmi. Publikom bola veľmi vďačne prijatá. Ďalším z radu
úspešných Košlerových nahrávok so Slovenskou filharmóniou bol komplet
Dvořákovych deviatich symfónií. Ku ich koncepcii sa vyjadril v rozhovore pre Nové
slovo: „Dvořákove symfónie z mladšieho obdobia sa – zvlášť prvá a druhá – pri
koncertnom uvedení podstatne zkracujú. Skladateľ ešte nemal takú perfektnú
predstavu o proporciách a aj hudobná reč je v nich vzdialená od spontánnosti
vrcholných diel. Lenže koncert a gramofónová platňa sa v mnohom líšia. Na
koncerte si poslucháč vypočuje výber troch až štyroch skladieb (...) a dramaturgia
musí prispieť k tomu, aby v tejto dobe zostal poslucháč v aktívnej pozornosti.
Gramofónová platňa leží doma v skrinke a čaká, až bude jej majiteľ mať chuť si ju
vypočuť. Práve ju a nijakú inú. Toto nasmerovanie záujmu k jedinej skladbe
vyžaduje realizovať ju tak, ako ju skladateľ koncipoval.“ (FELLEGI, P., 1980) Spolu
realizoval Zdeněk Košler so Slovenskou filharmóniou 103 nahrávok pre televíziu
a rozhlas. Ich presný zoznam je uvedený v prílohe na CD nosiči.
Pôsobenie Zdeňka Košlera v Bratislave znamenalo výrazný prínos pre
obohatenie slovenskej hudobnej kultúry, ktorá to nemala v európskom kontexte
jednoduché. V rozhovore pre Nové slovo to spomenul aj Zdeněk Košler, keď
zadefinoval problém slovenskej hudobnej kultúry. Za hlavný nedostatok označil
chýbajúcu tradíciu. Podľa Košlerových slov slovenská hudobná kultúra síce zažila
úctyhodný rozmach, no nebolo preň založené zázemie – nezaznamenal rezonanciu
širokej verejnosti. (LABORECKÝ, J., 1976)
Košlerove pôsobenie v Slovenskej filharmnónii výborne sumarizuje
muzikologička Lýdia Dohnalová: „Ako mimoriadne plodnú treba označiť
spoluprácu českého dirgenta Zdeňka Košlera s filharmonickým orchestrom. Jeho
charizma, dar psychologického prieniku, umelecké a ľudské vlastnosti zanechali
v členoch orchestra obohacujúce spomienky. Pre hudobnú verejnosť znamenali sériu
nezabudnuteľných umeleckých zážitkov, vrátane zvukových dokumentov,
zaznamenaných na dlhohrajúcich platniach a kompaktných diskoch. (…)
štvrťstoročná spolupráca bola ocenená v roku 1996 udelením titulu Čestný
šéfdirigent in memoriam.“ (DOHNALOVÁ, L., 1999)
Na Košlerov pobyt v Bratislave spomína tiež Marta Braunsteinerová: „ ...žil
v Prahe, nebol trvalo v Bratislave. On tu vždy bol tak pár týždňov, ku koncu už len
pár dní. Dlhšie sa zdržal hlavne pri naštudovaní veľkých vecí ako Fidelio, Rusalka,
či Don Giovanni. Jeho manželka chodila za ním najmä na premiéry.“ Ďalej rozpráva
o nenaplnenom sne, ktorý mal dirigent Košler... „Chcel sa naučiť hrať na violu.
Dokonca mal otcovu violu a občas, keď mal trochu času, cvičieval na nej. No keďže
mal na jednom z prstov mimoriadne bolestivé miesto, nemohol si hru radostne
vychutnať. Preto jeho túžba vedieť výborne hrať na violu zostala jeho nenaplneným
snom.“ Na kontakt so svojím bratom spomína aj Miroslav Košler: „O Bratislavě
vžycky mluvil jako o své nejkrásnější a nejspokojenější éře.“ Podľa slov Miroslava
Košlera bola Bratislava skromnejšia ako Praha, a tak viac konvenovala Košlerovej
povahe.
Kým Slovenskej filharmónii pomohol Zdeněk Košler z pozície uznávaného
dirigenta presadiť sa v zahraničí a realizoval s ňou množstvo nahrávok, tak Operu
Slovenského národného divadla stabilizoval po náročnom období, plnom zmien.
Dirigent Zdeněk Košler zanechal nezmazateľnú stopu v slovenskej hudobnej kultúre,
ktorá je dodnes živá vo vynikajúcich nahrávkach. Tieto sa stali, aj vďaka ich ťažšej
dotupnosti, cenným klenotom v umeleckých zbierkach.