Mladosť a dozrievanie

16.12.2017 12:17

Zdeněk Košler sa ako dirigent predstavil už v roku 1932 – nie, nejde o žiadny omyl, ale priam neuveriteľný a sympatický fakt! Jeho otec, sám vyborný muzikant a člen orchestra Národného divadla v Prahe raz zbadal, ako si jeho syn potichúčky spieva a taktuje akúsi melódiu. Trvalo len pár dní, kým ho otec zobral pred svoj dychový orchester pri pražskom Sokolovi a sám si vzal do rúk baskrídlovku, aby mohol prípadný nepodarený moment riešiť. Historka pokračuje informáciou o úspechu dirigentského debutu maličkého dirigenta, ktorý dokonca presne ukázal koniec skladby! Muzikanti ho povzbudzovali a možno práve oni zasiali umelecké semienko do jeho vnútra. Po svojej mamičke Malvíne, klaviristke a speváčke, zdedil Zdeněk Košler absolútny sluch, ktorý vedel pri práci vynikajúco zužitkovať. To neskôr vzbudzovalo rešpekt orchestrálnych hráčov po celom svete.

Otec Zdeňka a Miroslava brával už od raného detstva do Opery Národného divadla: „Tam nás vždycky otec postavil vzadu v orchestřišti na bedny od tympánů a koukali jsme při odpoledních představeních na jeviště,“ spomína v rozhovore Miroslav Košler. Už ako deväťročný viedol Zdeněk otcov komorný orchester. Aj vzhľadom na tieto úspechy predstavil pán Košler  svojho syna Zdeňka Václavovi Talichovi, už vtedy dirigentovi Českej filharmónie. Talich pochválil vlohy talentovaného chlapca, no varoval otca pred kariérou „zázračného dieťaťa“ a doporučil kvalitné všeobecné vzdelanie. Slovami Václava Talicha: „Teprve až mu ten život srdíčko trochu rozmrazí,“ uvažovať o hudbe ako o životnom poslaní. (HOLEČEK, J., 1981) Aj preto nešiel Zdeněk Košler študovať na konzervatórium, ale stal sa žiakom gymnázia. S bratom Miroslavom nechodili ani na Základnú umeleckú školu – otec vravieval, že treba mať najskôr grunt základného povolania a až potom sa dá venovať umeniu. Nezanevrel ale na hudbu - práve naopak. Stála v popredí jeho záujmu. Intenzívne sa zaoberal hrou na klavír – viedol ho Emil Mikelka, neskôr Erna Grünfeldová, vynikajúca pedagogička tej doby. V oblasti klavírnej hry sa zdokonalil do takej miery, že bol schopný výbornej hry z listu a čítania partitúr.  Venoval sa tiež hre na husle a zoznámil sa s  dychovými nástrojmi. Nádejného mladého dirigenta priviedol otec za prof. Dědečkom. Ťažko povedať, aká zhoda okolností mala dopad na vtedajšiu kondíciu Zdeňka Košlera, alebo čo presvedčilo profesora Dědečka,  že mladý umelec neoplýva dostatočným talentom na štúdium hudobného umenia. Zdeněk Košler začína svoje štúdium na Vančurovom gymnáziu v Prahe na Smíchově. “Shodou náhod v jedné třídě s budoucím houslovým virtuosem Ladislavem Jáskem a operním režisérem Bohumilem Zoulem,” dodáva v rozhovore Miroslav Košler.

Zdeňkovi Košlerovi však osud nedoprial s láskou a nadšením sa venovať štúdiu. Do slnečného detstva zrazu vstúpili hrôzy vojny. Bol vydaný Norimberský zákon, ktorý odporúčal mužom rozviesť sa so svojimi manželkami židovského pôvodu. Pokiaľ toto muž uposlúchol, žena bola okamžite zavlečená do koncentračného tábora. Zdeňkov otec sa však postavil proti tomuto príkazu. Preto musel opustiť Národné divadlo a Zdeněk s Miroslavom boli nútení zanechať štúdiá na gymnáziu. Zdeněk Košler šiel pracovať ako závozník do dopravnej firmy Antonína Tomsy na Smíchově. Nepodarilo sa mu ale vyhnúť deportácii do koncentračného tábora u nemeckej obce Klettendorf. Navyše oddelene od otca, ktorý bol internovaný v tábore Kleinstein. Mladší brat Miroslav vtedy ešte nemal 14 rokov a tak sa mu tento blízky kontakt so smrťou vyhol. Zdeňka Košlera práve pred ňou zachránil jeho talent. Hral výborne na klavíri, čo si všimli príslušníci SS, a tak ich po večeroch svojou hrou zabával. Nechali ho žiť. 

Miroslav Košler však spomína na kruté časy aj ako na obdobie nevšedného kontaktu s hudbou: „Na základě nacistického nařízení nesměl tehdy nikdo z naší rodiny po osmé hodině na ulici a večery jsme tedy společně trávili doma. Co jsme měli dělat? Pod otcovým vedením jsme vytvořili kvartet, matka soprán, já alt, Zdeněk tenor a otec bas. Odzpívali jsme za ty tři roky nepřeberné množství sborové literatury a otec pro nás instrumentoval  pro dvoje housle, violu a klavír i opery a klasické symfonie.  Často jsme s bratrem vzpomínali, že právě to byla ta nejlepší hudební škola, kterou nám život mohl dát.“

Maturitu preto absolvoval až v roku 1947 – to však už dva roky korepetoval v Českom speváckom zbore, ktorý vtedy viedol Jan Kühn. Kto z čitateľov týchto riadkov poznal prísneho a na svojich spolupracovníkov náročného zbormajstra, tomu musí byť jasné, že možnosť spolupráce s ním bola pre mladého dirigenta vyznamenaním. Zdeněk Košler však pokračoval vo svojom vzdelávaní v oblasti hudobnej – študuje u Otakara Jeremiáša a Jaroslava Řídkého (hudobnú teóriu a kompozíciu). Nemal ambície skladateľské, no bolo mu jasné, že iba s hlbokými znalosťami teoretickými dokáže správne interpretovať hudobné umenie. Ďalším krokom k nadobúdaniu týchto znalostí bolo aj jeho štvorsemestrálne štúdium na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity, kde sa pod vedením profesora Josefa Huttera venoval dejinám hudby. Bodkou za jeho štúdiami bola  prvá štátnica z filozofie a hudobných vied.

Medzičasom sa však stal poslucháčom Akadémie múzických umení v Prahe. Dirigovanie tu študoval u Metoda Doležila, Karla Ančerla, Václava Neumanna a Roberta Brocka. „Ze všech profesorů Zdeněk nejčastěji vzpomínal na profesora Talicha,” uvádza Miroslav Košler. K nemu chodil Zdeněk Košler na konzultácie ešte pred štúdiom. V tom období nastupuje aj ako korepetítor do Národního divadla.

© 2013 Všetky práva vyhradené.

Tvorba webu zdarmaWebnode