Majster symfonickej taktovky

16.12.2017 12:29

 

Orchestrálnym debutom dirigenta Košlera bol koncert s orchestrom FOK, dňa 26. apríla 1951. Zdeněk Košler sa na ňom o taktovku delil s dirigentom Janom Taussingerom. V prvej časti koncertu, ktorú dirigoval Košler,  zaznela Beethovenova predohra Egmont a Dvořákov husľový koncert a mol, v ktorom sa ako sólista predstavil Ladislav Jásek. V ďalších rokoch sa Zdeněk Košler venoval svojmu pôsobeniu v Opere Národného divadla v Prahe, aby sa už v roku 1956 zúčastnil dirigentskej súťaže vo francúzskom Besançone. Táto významná dirigentská súťaž, ktorá vznikla v roku 1951, pomohla otvoriť dvere do sveta profesionálnej kariéry aj takým dirigentom ako Seiji Ozawa, Alexander Rahbari a ďalší. V publikácii Poselství spomína na súťaž v Besançone aj Zdeněk Košler: „Soutěž byla velice dobře organizovaná. V jejím průběhu byla zkouška - sledování připravených chyb. Připravených proto, aby byly stejné pro všechny kandidáty. Doprovod sólisty a dirigování bez skoušky, v jednom případě i bez přípravy z listu. Připravil jsem si francouzsky všecko, co potřebuje dirigent orchestru sdělit – a s tím jsem se vyšplhal v Besançonu až na vrchol.“ (KOŠLER, Z.,1996. Dirigentské soutěže, s. 28)  Dňa 21. novembra o 21. hodine sa v Besançonskom divadle konalo finále dirigentskej súťaže. Zdeněk Košler dirigoval skladbu francúzskeho skladateľa Paula le Flema – Morceau inedit, baletnú skladbu Alberta Roussela Pavúčia slávnosť a napokon predohru k Straussovmu Netopierovi. Po dramaturgicky pestrom koncerte porota prisúdila prvé miesto práve Zdeňkovi Košlerovi. M

ladý dirigent takto na seba upozornil umeleckú obec a získal ďalšie zahraničné angažmá. Doma dostal za víťazstvo ocenenie „Za vynikajúcu prácu“ a tiež angažmá v Olomouckej opere.  Nasledoval symfonický debut dirigenta Košlera na Pražskej jary v roku 1957 spolu s orchestrom FOK.

V roku 1963 sa konal v New Yorku prvý ročník súťaže Dimitrija Mitropoulosa (hoci súťaž pod Mitropoulosovym menom sa už rok predtým konala – bola len klavírna). O súťaž bol nevídaný záujem – zúčastnilo sa jej 58 kandidátov z 28 štátov. Uskutočnila sa v Carnegie Hall, za účasti orchestra „Symphony of the Air“ (išlo o orchester zložený z členov zaniknutého „NBC Orchestra“ – aj toto teleso sa však v roku 1963 rozpadlo). Okrem finančnej odmeny (5 000 dolárov) čakala na víťaza aj ročná asistentská pozícia u Newyorskej filharmóni, ktorej šéfom bol vtedy Leonard Bernstein. (KOŠLER, Z. 1996. Návrat se „zlatou“, s. 32.) Súťaž mala štyri kolá, ktorými Košler bez problému prešiel až do finále. Z rozhovoru s Miroslavom Košlerom viem, že v záverečnej disciplíne súťaže (dirigovanie z listu) Zdeněk Košler doslova šokoval porotu, keď sa za niekoľko minút naučil 75-taktovú skladbu Tadeusza Bairda zpamäti a ešte k tomu opravil chybu v partitúre, ktorú tam omylom nechal korektor amerického vydavateľstva. To však už nasledovalo finále, na ktoré zaspomína „Pán Sám“, ako sám seba dôverne oslovoval Zdeněk Košler: „Finále mělo charakter večerního koncertu s minimálními zkouškovými podmínkami. Trvalo dva dny. Na prvním večeru jsem dirigoval první větu Bartókova Koncertu, na druhém Scherzo z Dvořákovy Symfonie d mol. A právě za toto Scherzo se mi dostalo přímo bouřlivého uznání nejen od publika, ale i od orchestrálních hráčů, a co je víc – i od poroty.“ (KOŠLER, Z., 1996. Návrat se „zlatou“, s. 34) Porota, ktorej predsedal Leonard Bernstein, sa napokon rozhodla udeliť tri prvé miesta. Ceny si odniesli: Zdeněk Košler, Claudio Abbado a Pedro Calderon.

 

Ročná asistentúra u Newyorkskej filharmónie významne zasiahla do života i umeleckého vývoja Zdeňka Košlera. Charakter stáže bol v prvom rade študijný. Zdeněk Košler mal možnosť účasti na všetkých skúškach filharmónie a mohol sledovať dirigentov zvučných mien, ktorí v tom období s orchestrom pracovali. Táto stáž však nebola iba pasívna – dirigent Košler dostal možnosť predstaviť sa, spolu s ďalšími ocenenými dirigentami, na štyroch orchestrálnych projektoch (každý koncert zaznel viackrát). Rozsah a zámer tejto práce mi neumožňuje uviesť podrobnosti Košlerovho pôsobenia v New Yorku, hoci prameňov (hlavne tlačových) k tejto téme existuje viacero. Uvádzam preto aspoň dve spomienky Zdeňka Košlera na Leonarda Bernsteina: „...samozrejme, zúčastňoval som sa i Bernsteinových skúšok. Autoritu v orchestri si nevynucoval nasilu. Ba možno povedať, že jeho skúšky boli vzorom neporiadku. Jeden hovoril cez druhého, medzi tým sa hralo – a akýmsi zázrakom Bernstein dosiahol to, čo chcel. (...) Pri inej príležitosti som sa snažil Bernsteina presvedčiť, že „krásny lyrický valčík“ v 3. časti Dvořákovej Symfónie d mol, op.70 vlastne nie je valčíkom a s lyrikou nemá nič spoločné. No vysvetlite Američanovi, čo je to Furiant!“ (PLASKUROVÁ, A., 1973) V tejto súťaži upozornil na seba celý svet a logicky nasledoval rad pozvaní k mnohým zahraničným orchestrom, medzi nimi napríklad Felsensteinovo pozvanie do Komickej opery v Berlíne.

Mnoho rokov spolupracoval Zdeněk Košler s Českou filharmóniou. Aj keď nedirigoval tento orchester z pozície jeho šéfa, vytvoril sa medzi ním a prvým českým telesom vzácny vzťah. Vzájomnú spoluprácu naštartoval koncert v Dome umelcov dňa 20. mája 1952. Okrem Pekových a Trojanových Detských hier uviedol Zdeněk Košler tiež Dvořákovho Vodníka i Radúza a Mahulienu Jozefa Suka. „S Českou filharmonií jsem absolvoval na tři stovky koncertů v Praze i na zájezdech a natočil kolem stovky gramofonových nahrávek. U tohoto orchestru se mi nikdy nestalo, že by někdo přišel na zkoušku méně připraven. (…) Českou filharmonii jsem poznal jako těleso, které velice dbá na svou prestiž, a proto se snaží za všech okolností a s jakýmkoli dirigentem hrát na co nejvyšší možné úrovni. U takových orchestrů se jako osobnost prosadí jen špičkoví dirigenti. Slabiny jejich podprůměrných kolegů – pokud se k orchestru vůbec dostanou – zakryje dobrý výkon orchestru. (…) Orchestr si vždy uchovával kritický pohled na dirigenty a bylo milé vidět, jak se jeho vztah ke mně postupně mění z hrdého postoje až k samozřejmému partnerství. (KOŠLER, Z.,1996. S Českou filharmonii, s. 50) Zdeněk Košler sa predstavil s Českou filharmóniou vo Švédsku (1972),  Rakúsku (1972, 1976, 1979, 1986), Anglicku (1975, 1977), Chorvátsku (1976), USA a Kanade (1981, 1987), Nemecku (1992, 1993),  ale predovšetkým  v Japonsku (1974, 1975, 1976, 1979, 1982).  Tu treba poznamenať, že za častou účasťou českých orchestrov v Japonsku vtedy stála spoločnosť “Smetana – Dvořák – Janáček”, ktorá sa starala o popularizáciu českej hudby v krajine vychádzajúceho slnka.

Širšie chcem informovať ešte o Českom národnom symfonickom orchestri (ďalej len ČNSO), u ktorého zrodu Zdeněk Košler stál. Teleso vzniklo v roku 1993. V pozadí jeho vzniku stáli japonskí agenti nahrávacej spoločnosti Japan Victor Company – Victor Entertaiment. Ich zástupca sa zúčastnil na koncerte Talichovho komorného orchestra, ktorý zaštítila firma Polyart. A práve jej majiteľovi, výbornému sólovému hráčovi na trúbku Janovi Hasenhörlovi,  predniesli lukratívnu ponuku na nahrávanie ôsmych CD s českou hudbou pre spomínané japonské vydavateľstvo. Dojem z vynikajúceho koncertu Talichovho komorného orchestru utvrdil japonských agentov v tom, že spoločnosť Polyart bude schopná postaviť symfonický orchester vysokej kvalitatívnej úrovne. Už krátko na to sa Hasenhörlovi podarilo vystavať orchester z najlepších hráčov Českej filharmónie, FOKu a Symfonického orchestra Českého rozhlasu. Vtedy prišiel za dirigentom Košlerom a požiadal ho, aby zastával post stáleho, alebo aspoň častého dirigenta. Maestro, aj navzdory svojej vážnej chorobe, ponuku prijal. Už 10. novembra 1993 sa uskutočnil prvý koncert, od ktorého úspechu mala závisieť celá budúcnosť spolupráce s JVC. Za dirigentským pultom stál Vladimír Válek.

Koncert sa stretol s veľkým úspechom a nahrávaniu strieborných kotúčov teda už nestálo nič v ceste. Od apríla 1994 boli v Rudolfíne pod vedením Zdeňka Košlera nahraté Dvořákova Siedma, Ôsma a Deviata symfónia. Jana Košlerová spomína na okamihy po prvej skúške s týmto telesom:Ihned po první zkoušce přišel Zdeněk nadšen domů, mluvil o tom, že v orchestru hrají vynikající muzikanti ze všech pražských těles a jaká je nádhera s nimi pracovat. (…) Muzikanti si na sebe rychle zvykli, souhra byla perfektní. Nahrávky na CD si objednala japonská firma JVC a jejich ohlas byl obrovský (…), dokonce se psalo, že jsou to nejlepší CD za posledních deset let na japonském trhu.“ (KOŠLER, Z., 1996, Vzpomínka na závěr, s. 62)

Následne natočil s ČNSO Smetanovu Mou vlast, ako aj televíznu nahrávku Bachovej Omše h-mol.

V roku 1995 uskutočňuje Zdeněk Košler ešte niekoľko koncertov s ČNSO v Rudolfíne a Španielskej sále Pražského hradu. Po jeho odchode nastúpil na post šéfdirigenta v roku 1996 Paul Freeman, ktorému sa podarilo úspešne nadviazať na prácu Zdeňka Košlera. Dôkazom toho je do dnešných dní 28 CD platní a 8 DVD diskov – vrátane niekoľkých zlatých platní (za 30 000 predaných CD – Zdeněk Košler – Má vlast). Hoci orchester vznikol pôvodne pre nahrávacie účely, ohromný hráčsky potenciál a tvorivá energia, ktorú inšpiroval práve maestro Zdeněk Košler, ho predurčovala aj k verejnému vystupovaniu. V koncertovaní s veľkými úspechmi, pod taktovkou súčasného šéfdirigenta Libora Peška, pokračuje do dnešných dní. 

Z domácich orchestrov realizoval Zdeněk Košler významné množstvo koncertov so Symfonickým orchestrom hl. města Prahy FOK, ako aj so Slovenskou filharmóniou. Spolupráci s ňou sa venujem v samostatnej kapitole. Začiatkom 90. rokov založil tiež Komorný orchester členov Národného divadla v Prahe. Obľúbili si ho však aj v zahraničí, najmä v Japonsku. Často sa vracal k Tokijskému metropolitnému symfonickému orchestru, či filharmónii v Osake. Dovedna sa Zdeněk Košler ako orchestrálny dirigent predstavil na pódiu spolu so 63 orchestrálnymi telesami z Európy i zámoria. Zdrojom tejto informácie, ako aj ďalšej faktografie z tejto kapitoly je vzácny dokument – denníček Zdeňka Košlera, do ktorého si dirigent značil informácie o všetkých koncertoch a operných predstaveniach, ktoré zazneli pod jeho taktovkou.

© 2013 Všetky práva vyhradené.

Tvorba webu zdarmaWebnode