Operný dirigent

16.12.2017 12:21

Ťažko povedať, či bol Zdeněk Košler vnímaný viac ako „operný“, alebo „symfonický“ dirigent. Počas písania tejto práce som sa stretol s rôznymi názormi na túto otázku. Faktom však je, že Zdeněk Košler za svoj život len pod hlavičkou Národného divadla oddirigoval 863 predstavení. Počas svojej umeleckej dráhy bol šéfom Divadla Oldřicha Stibora v Olomouci (1958 – 1963), Štátneho divadla v Ostrave (1963 – 1966), Komickej opery v Berlíne (1967 – 1968), Opery Slovenského národného divadla (1971 – 1976), šéfom Opery Národného divadla v Prahe (1980 – 1985). V sezónach 1987 – 1992 sa Košler opäť vrátil do pražského Národného divadla, ale už ako šéfdirigent operného súboru. Či už na niektorom z pôsobísk zotrval kratšiu alebo dlhšiu dobu, všade zanechal nezmazateľné umelecké stopy v podobe umeleckého rastu súboru i zaujímavej dramaturgie.

Vzťah dirigenta Košlera k opernému divadlu sa začal formovať už v ranom veku. Ako je z predchádzajúcich kapitol známe, Zdeněk Košler strávil v blízkosti orchestrišťa ND v Prahe časť svojeho detstva. V roku 1948 sa v Národním divadle konal konkurz na korepetítorov. Zdeněk Košler ho víťazne absolvoval a operný život sa tak stal jeho súčasťou. Je známe, že korepetítorská prax je pre dirigenta neoceniteľnou devízou pred vstupom na dirigentský stupienok. Prinúti ho dokonale sa zorientovať v parte a pochopiť spôsob práce spevákov, čo sa len z teoretických podkladov nedá. Potvrdzuje to aj dirigent Košler v mnohých rozhovoroch, kde vyzdvihuje význam korepetítorskej profesie. Po čase strávenom za klavírom dochádza zhodou okolností ku Košlerovmu prvému dirigentskému kontaktu s operným ansámblom. Skôr, než budeme sumarizovať Košlerove pôsobenie na scéne Národného divadla v Prahe, nechajme samotného dirigenta zaspomínať na jeho prvé operné predstavenie vôbec: „K dirigování v Národním divadle jsem se dostal až banálním spůsobem: 16. září 1951 odpoledne byl Lazebník a oba dirigenti, Škvor i Tichý, nebyli volní. Drze jsem prohlásil, že si na to troufnu, pan šéf Vogel mě nechal s orchestrem chvíli zkoušet, a když viděl, že si poradím s proslulými zdvihy v předehře, asi po deseti minutách mé první orchestrálky v divadle povídá: »Ono to půjde. Pusťte mě tedy zas dál zkoušet Hubičku.« (...) Lazebník se tedy povedl a zahájil dlouhou řadu mých představení v Národním divadle.“ (KOŠLER, Z., 1996,   Šéfem Opery Národní divadlo podruhé – škola i životní inspirační zdroj, s. 15)

Počas svojho prvého obdobia dirigoval Košler napríklad Smetanovo Tajemství, Čertovu stěnu, Fibichovu Messinskou nevěstu či Asafjevovu Bachčisarajskú fontánu. Vzťah Zdeňka Košlera a súboru Opery ND sa formoval správnym smerom. O zlome vo vývoji opernej kariéry Zdeňka Košlera rozpráva jeho brat Miroslav:Jednoho dne bratr oznámil, že má pro nás radostnou zprávu. Matka k té příležitosti uvařila sváteční oběd, u kterého nám Zdeněk onu  zprávu sdělí. Slavnostně oznámil, že mu Národní divadlo nabídlo dirigentskou smlouvu. Na pár chvil ohromná radost, ale hned poté veliké  zklamání, když otec se zamračenou tváří prohlásil: »To snad nemyslíš vážně! Vždyť ještě nic neumíš!« Otec to tehdy  myslel vážně.“

Treba dodať, že pre Václava Košlera bol dirigentský post natoľko posvätný, že si zatiaľ nevedel predstaviť svojeho syna na tej pozícii. K jeho rozhodnutiu tiež prispelo, že v orchestri všetci nádejného umelca poznali a nehovorili mu inak ako Zdeněček – ešte pri jeho prvej spolupráci s divadlom v 50. rokoch. Aj to prispelo k tomu, že sa otec rozhodol, že „Zdeněček“ musí preč, aby sa mohol vrátiť ako dirigent Košler. „Pár dní trvaly rozpaky, bratr však uznale přijal nabídku opery v Olomouci.“  uzatvára Miroslav Košler. Celú vec tiež urýchlilo Košlerove vtedajšie víťazstvo v Besançone, za ktoré v roku 1956 dostal tiež vyznamenanie „Za vynikajúcu prácu“. Potom definitívne prichádza do Olomouce. Olomoucká opera v tej dobe pomerne často menila svoj názov, počas pôsobenia dirigenta Košlera to bolo Divadlo Oldřicha Stibora v Olomouci. Počas 4-ročného angažmá pripravil pre toto divadlo 11 premiér. Medzi klasickými titulmi sa nachádzali aj dramaturgicky zaujímavé počiny – či už máme na mysli dovtedy málo hranú Věc Makropulos Leoša Janáčka, Suchoňovu Krútňavu alebo Wagnerovho Lohengrina, po ktorom Košler siahol až v závere svojeho olomouckého pôsobenia. Na inscenáciách tu často spolupracoval s režisérom Jiřím Fiedlerom (Věc Makropulos, Prodaná nevěsta) a Emilom Františkom Vokálekom (Krútňava, Dalibor, Bratři Karamazovi, Káťa Kabanová, Lohengrin). V roku 1960 oslavovalo Divadlo Oldřicha Stibora 40 rokov svojej existencie. Slávnostným „jubilejným“ predstavením bol Smetanov Dalibor. Premiéra zaznela 7. a  8. septembra roku 1960. Priniesla Košlerovi (hudobné naštudovanie) a celému ansámblu mnoho uznaní za vynikajúce predvedenie. Vyvrcholením Košlerovho olomouckého pôsobenia bolo úspešné uvedenie Mozartovej Figarovej svadby (premiéra 3. júna 1962, réžia Bohumil Zoul).

 

Vzápätí dostáva Zdeněk Košler pozvanie do Štátnej opery v Ostrave, kde sa plynule, po odchode z Olomouca, stáva šéfom opery. Do roku 1966 pripravil Košler pre ostravské divadlo 10 premiérových naštudovaní. Opäť nechcem zabudnúť  na zaujímavé dramaturgické počiny, medzi ktoré zaraďujem náročnú operu Věc Makropulos Leoša Janáčka, Wágnerových Majstrov spevákov a Straussovu Salome. Podľa dobovej tlače boli najmä prvé predstavenia po príchode Košlera výrazne poznačené interpretačnou neistotou na strane orchestra. Prvým hudobným naštudovaním Zdeňka Košlera v Ostrave bol v roku 1963 Prokofjevov Semjon Kotko. Práve v tom roku bola súčasťou festivalu Pražská jar prehliadka Prokofjevovej tvorby. Ostrava prispela práve poslednou premiérou Semjona Kotka. Pražská kritika vtedy predstavenie prijala s rozpakmi a označila ho za priemerné (Prokofjev je život. Večerník Praha, 1963). Košlerove pôsobenie v Ostrave nebolo od začiatku jednoduché, spomína na to sám dirigent v publikácii Poselství: „Všichni si jaksi byli vědomi svého umění, byla tam mohutná kasta profesorů, kteří i při zkouškách dbali na svou prestiž a nebýt šťastného konce soutěže v New Yorku, nevím, jak bych se byl prosazoval se svou zásadou jednat s lidmi slušně a ohleduplně, i když zásadově. Ostrava byla hornicky tvrdá i v divadle a dobrý šéf se prosadil jen tehdy, měl-li ke svým kvalitám taky příslušnou dávku razance(...).“ (KOŠLER, Z., 1996. Ostrava a New York, s. 26)

Počnúc každou ďalšou premiérou však stúpala kvalita predstavení Ostravského divadla, až po Burianovu Maryšu (premiéra 22. januára 1966), ktorá úspešne zakončila pôsobenie Zdeňka Košlera v severomoravskej metropole.

Po odchode z Ostravy sa dirigent Košler vrátil do Prahy a nasledujúcich 11 mesiacov strávil na poste dirigenta orchestra FOK. V tom období dostal pozvanie na pozíciu „Generalmusikdirektora“ do Komickej opery v Berlíne od slávneho režiséra a intendanta berlínskeho operného domu, Waltera Felsensteina. Tento kontakt zrejme súvisel aj s úspechom v New Yorku, ktorým na seba Košler upozornil umeleckú obec v celosvetovom kontexte. Zaujímavá je časť z Košlerovej korešpondencie s Walterom Felsensteinom, v ktorej Košler reaguje na pozvanie do Berlína: „Moje postavenie hudobného šéfa v Komickej opere nie je cieľom mojej kariéry. Nebude však ani obyčajnou medzistanicou. Čas, ktorý tu strávim, bude pre mňa dôležitým štádiom v mojej opernej práci. Komická opera môže očakávať môj absolútny záujem, ktorý jej z tejto pozície budem venovať. Verím, že splním Vaše očakávania.“ Vzácne listy tejto korešpondencie sú archivované vo Felsensteinovom inštitúte v Berlíne.

Zdeněk Košler s berlínskym súborom naštudoval Mozartovho Dona Giovanniho,  Straussovu Salome a Prokofjevovu Lásku ku trom pomarančom, ktorú ale napokon nedirigoval.

Súčasťou pozvania bola teda ponuka na hudobné naštudovanie Dona Giovanniho, predstavenie malo premiéru 4. decembra 1966 pri príležitosti znovuotvorenia budovy Komickej opery po rekonštrukcii. (Http://de.wikipedia.org [online]. 2010 [cit. 2010-03-28]. Komische Oper Berlin. Dostupné z WWW: http://de.wikipedia.org/wiki/Komische_Oper_Berlin). Každého, kto pozná nekompromisného režiséra Felsenteina, určite zaujíma, ako vyzerala vzájomná spolupráca a vzťah českého dirigenta s rakúskym režisérom: „Na Giovanniho sme mali štyri tzv. lektúry – diskusie režiséra, dirigenta, scénografa, choreografa – pred štúdiom diela,“ záčína spomínať na Berlín Zdeněk Košler v rozhovore pre časopis Televízia. „Musím sa pochváliť, že svedkovia, ktorí zažili lektúry s Felsensteinom a inými dirigentmi mi priznávajú primát v tom, že som ako jediný v diskusii „uhádal“ viac bodov pre svoju kocepciu. (...) Ale musím povedať, že Dona Giovanniho poznám dokonale aj vďaka Felsensteinovi. Pretože ak mu chcel niekto oponovať, musel dielo poznať lepšie ako on. (...) Hovorí sa, že Felsenstein bol uzurpátor, že nerozumel hudbe – tento slávny operný režisér ním skutočne bol – ale v záujme odkrytia všetkých zákutí diela.“ Ak chceme pochopiť filozofický zámer Felsensteinových predstavení, musíme vedieť, že jeho koncepcia vychádzala z princípu realistického divadla. Zdeněk Košler v rovnakom rozhovore pokračuje: „Felsenstein však nebol – ako sa o ňom vravelo – bojovníkom proti skladateľovi, ba naopak – počúval hudbu tak dlho, až si ju v predstavách „prispôsobil“ libretu. Šlo mu o to, aby speváci boli činorodými aktérmi drámy. Spolupráca s ním však nebola ľahká, pretože nútil dirigentov veľa premýšľať a študovať, no tí rozumnejší skoro pochopili, že získavajú veľa cenných skúseností.“ (VOPÁLENSKÁ, E., 1983) Predstavenie bolo mimoriadne úspešné a v súvislosti so znovuotvorením divadla o ňom písala tlač vo veľkom rozsahu. Za všetky spomeniem kritiku tamojšieho dobového periodika: „Interpretácia partitúry bola zverená do spoľahlivých rúk. Za pultom stál Zdeněk Košler, jeden z najtalentovanejších medzi mladými dirigentmi ČSSR. Poňal dielo jemne energicky, umiernene, možno s trochu príliš širokým tempom. Predsa však premyslene, vedúc spevákov i hudobno-dramatický proces.“ (HANKE, W., 1966) Od 1. augusta 1967 sa stal Košler hudobným riaditeľom Komickej opery v Berlíne.

Na príhovor Zdeňka Košlera prišla na predspievanie do Komickej opery altistka Ľuba Baricová. Úspešne ho absolvovala, no v postave princeznej Clarissy v Láske ku trom pomarančom sa berlínskemu publiku nepredstavila. Nahral som s ňou obsažný rozhovor, z ktorého vyberám: „Vzácnou zhodou, ktorá prispievala k umocneniu umeleckých výkonov bolo, že Felsenstein aj Košler trvali na hudobnom napätí. Košler mal na orchester vysoké nároky, realizoval s ním aj koncertný cyklus. Teleso bolo pod Košlerovým vedením mimoriadne koncentrované a to sa odrazilo aj na úspešných kritikách.“ Košler pôsobil v Berlíne napokon len do roku 1968. Kvôli augustu. Ľuba Baricová, ktorá bola tiež v tom období v Berlíne, spomína na chvíle obsadenia Československa a na nutný presun domov, ktorý absolvovala so svojím mužom a manželmi Košlerovcami: „Dostali sme telefonát z domu, že nás napadli vojská Varšavskej zmluvy. Zostali sme bezradní, nevedeli sme, čo máme robiť. Rozhodli sme sa cestovať domov – bola to však strašná cesta. Každých niekoľko kilometrov sme mali kontroly. Jeden na nás mieril puškou, druhému sme museli ukázať doklady. Nikde sme nesmeli zastať. Keď sme prišli domov, Felsensteinovi sme napísali, že sa nevrátime – na protest toho, že nás napadli. On  to pochopil. Musel ale preobsadiť moju postavu v Láske ku trom pomarančom, keďže premiéra bola plánovaná na október ´68.“   Týmto náročným momentom sa skončilo Košlerove pôsobenie v Nemecku.

V kariére operného dirigenta pokračuje v rokoch 1971 – 1976 na pôde Opery Slovenského národného divadla v Bratislave. Tejto etape Košlerovho pôsobenia sa venujem v špeciálnej kapitole.

„Koncem roku 1979 zbývaly už jen necelé čtyři roky do stého výročí Národního divadla v Praze a s ním spojeného znovuotevření zrenovované historické budovy. Ředitel divadla i nadřízené orgány se znepokojením  hleděli vstříc tomuto datu a zvažovali, zda současný personální stav souboru opery s jeho tehdejším vedením bude s to odvést plánované otevírací představení Smetanovy Libuše na žádoucí úrovni. Na základě těchto úvah se začal hledat kumštýř s chutí do nadlidské námahy a se zkušeností i odvahou řešit složitou kombinaci nakupených problémů uměleckých i lidských. Volba padla na mne.“ (KOŠLER, Z., 1996. Šéfem Opery Národní divadlo podruhé – šéfem opery, s. 51)

Takto spomína Zdeněk Košler na okolnosti svojho vstupu do Národného divadla. Zároveň chcem pripomenúť, že menovanie do funkcie šéfa opery zastihlo dirigenta Košlera práve v čase obrovského rozletu jeho aktivít symfonického dirigenta. Musel ich preto výrazne utlmiť, aby sa mohol venovať práci v divadle. Opera bola v tej dobe poznačená normalizáciou menej ako činoherné súbory, azda aj z dôvodu ťažšej manipulácie s hudobným jazykom ako takým z pohľadu jeho deformácie politickou propagandou. Potýkala sa však, ako naznačuje horeuvedená citácia, s personálnymi problémami, ktoré sa zosobňovali hlavne v speváckej časti ansámblu. Tá bola už z veľkej časti po umeleckom zenite.

„Generační změny prožívá každé divadlo, všude ve světe,“ spomína na okolnosti personálnych problémov Zdeněk Košler. „U nás se otázky s tím spojené bohužel neuroticky dramatizují. Generační obměna v Národním divadle se ovšem poněkud pozdržela v souvislosti se stoletým výročím od otevření a se zahájením provozu v nově restaurované budově, a tak musíme zákonitě toto zpoždění dohnat.“ (Národní umělec Zdeněk Košler. Gramorevue 84. 1984) Košler chcel v opere v rámci možností postaviť čo najlepší ansámbel – snažil sa angažovať mladých umelcov a tých, ktorí žili už len zo svojeho mena postupne „odbremeniť od náročného divadelného života“.

Osobné záujmy museli tomuto hlavnému úsiliu ustúpiť. Problémy ale boli miestami vskutku rozsiahle, tiahli sa až na Pražský hrad. Nedá sa v tejto súvislosti okrajom nespomenúť slávnu aféru s Gabrieleou Beňačkovou, keď sa s Košlerom nevedeli dohodnúť na forme angažmá v Národnom divadle. Ako sa blížilo slávnostné predstavenie Libuše pri príležitosti stého výročia a znovuotvorenia Národného divadla, obaja umelci si boli stále menej sympatickí, až to vyústilo vo vzájomnú nechuť do spolupráce na tomto slávnostnom večere. Musel prísť direktívny „príkaz“ z Pražského hradu, ktorý umelcom nariadil spoluprácu. S odstupom času je záležitosť už len vtipnou historkou, no vtedy ňou intenzívne žila dobová tlač a umelecká verejnosť. Slávnostné predstavenie, na ktorom účinkovala Gabriela Beňačková, bolo kritikou mimoriadne pozitívne prijaté. Hovorila o „piánach, ktoré sme si už odvykli počuť na doskách Národního divadla.“

Zdeněk Košler počas svojeho druhého pôsobenia v Opere Národního divadla v Prahe naštudoval množstvo predstavení. Špeciálne treba spomenúť kompletný cyklus Smetanovej opernej tvorby. No nevyhýbal sa ani ďalšiemu repertoáru, počínajúc Fibichovou Messinskou nevěstou, cez Mozartovho Dona Giovanniho a Čarovnú flautu, až po Bartókov Modrofúzov zámok.

Počas svojho pôsobenia dával Košler príležitosť aj mladým dirigentom – Leoš Svárovský bol jedným z nich. V roku 1985, keď bol vo 4. ročníku dirigovania na AMU, dirigoval školskú inscenáciu „Korunovácia Poppey“. Na predstavenie vtedy prišli riaditeľ Národného divadla Jiří Pauer, Zdeněk Košler s manželkou a ďalšie významné osobnosti kultúrneho života. Po predstavení ponúkol Zdeněk Košler Leošovi Svárovskému asistentské miesto v divadle. V rozhovore L. Svárovský spomínal na prácu dirigenta Košlera:  „Pracoval veľmi podrobne – keď sa speváci dostali k orchestru, mali už za sebou aspoň mesačné intenzívne štúdium pri klavíri. Bol jedným z mála dirigentov, ktorí bdeli nad hudobným naštudovaním už počas individuálnych skúšok so sólistami. Košler často sám korepetície viedol. Jedným z tajomstiev perfektne naštudovaných inscenácii bol podľa Svárovského fakt, že si pri nácvikoch dokonale pamätal, čo povedal „včera“, či pred mesiacom – a dôsledne to od každého vyžadoval. Teatrológ a kritik Vladimír Just spomína vo svojej publikácii na éru rokov 1968 - 1989 v Opere Národného divadla a na Košlera ako „na jednu z mála osobností, která měla v těch letech opravdovou snahu vybudovat koncepčnější operní program. Promyšleně připravoval repertoár k 100. výročí ND a k zahájení 101. sezóny v zrekonstruované budově. Přispíval k tomu i příchod dramaturga Václava Noska z Brna.“ (JUST, V., 1995) V roku 1985 dirigent Košler Národné divadlo nakrátko opustil.

Od sezóny 1988/1989 sa  na tri roky vrátil, na osobné pozvanie vtedajšieho šéfa opery Václava Riedelbaucha. Toto obdobie je zaujímavé aj tým, že sa pri naštudovaní Beethovenovho Fidelia (sezóna 1989/1990) predstavil Zdeněk Košler aj ako režisér. Časy to však boli náročné, kedže Košler mal mnoho povinností orchestrálneho dirigenta, čo sa prejavilo aj na počte premiér v ND. Okrem Fidélia preto pripravil už len Mozartovu operu Cosi fan tutte (sezóna 1989/1990). V ďalšom zotrvaní na poste šéfdirigenta Košlerovi zabránili pracovné povinnosti, ako aj umelecký spor s režisérom Davidom Radokom. Košler sa však ešte raz vrátil za premiérový dirigentský pult, v naštudovaní Dvořákovho Jakobína (premiéra 21.12.1993). Slávneho dirigenta však už vtedy sužovali vážne zdravotné problémy a premiéru pripravoval s vypätím všetkých síl. Dvořákov Jakobín bolo zároveň posledné predstavenie, ktoré dirigoval v Národním divadle. Zaznelo dňa 11. mája 1995.

Dá sa tak povedať, že Košlerovo spojenie s Operou Národného divadla v Prahe sa tiahlo celým umelcovým životom. Stál u mnohých významných momentov, ktoré sa zapísali do histórie Národného divadla a stal sa tak významnou súčasťou dejín prvej českej opernej scény.

Košlerove operné pôsobenie sa však nespája len s uvedenými štyrmi scénami. Hosťoval v mnohých operných domoch v zahraničí – či už ako dirigent jednotlivých večerov, alebo sa ujímal hudobného naštudovania. V krátkosti preto môžeme spomenúť napríklad prípravu predstavnia Predanej nevesty vo Švajčiarskom Berne (premiéra 16.4.1992), a v Zürichu (premiéra 30.1.1988). Zaujímavosťou sú aj Košlerove naštudovania opier v Japonsku. Spomeňme aspoň Mozartovu operu Cosi fan tutte pre Tokyjskú Nikikai Operu (premiéra 24.11.1976). S touto scénou spolupracoval aj na uvedení ďalších Mozartových opier (Únos zo Serailu, Figarova svadba).  

© 2013 Všetky práva vyhradené.

Tvorba web stránok zdarmaWebnode